Burundi- krajina, pri ktorej sa mnohým vôbec ťažko vybavuje poloha tohto malého štátu. Často kraľuje prvenstvu v rebríčku najchudobnejších krajín sveta. S rozlohou niečo väčšou ako polovica Slovenska, s dvomi hlavnými mestami či s populačnou explóziou patrí medzi veľmi zaujímavé, ale klasicky zabudnuté africké krajiny. A predsa sa na tomto kúsku zeme skrýva niečo, čomu by žiadny cestovateľ neodolal- dobrodružstvo.
Dvaja mladí chalani prejdú okolo mňa s expedičnými vakmi pri nastupovaní do lietadla smer Addis Abeba. Premýšľam kam sa asi s takou výbavou vybrali, dlho však nečakám, pretože letíme spoločne. Letmý spánok a ani sa nenazdám, a sme v hlavnom meste Etiópie. Ďaleko predo mnou sa stratia dva známe batohy bežiac ďalej stihnúť svoj let, ja mám však šťastie, pretože mi to letí až o štyri hodiny. Čakanie mi až tak nevadí, pretože si užívam každý moment opäť v milovanej Afrike. Cestou na najvzdialenejší gate mi začína dochádzať, kam vlastne idem. Zároveň nemôžem nevidieť, že do Bujumbury chodí málokto. „Už len chvíľka,“ hovorím si a netrpezlivo žmolím letenku v rukách. Konečne prichádza tá chvíľa a malý nápis „boarding“ na obrazovke odštartúva dobrodružstvo. I keď ešte nie úplne. Do bývalého a teraz už len ekonomického hlavného mesta sú to takmer tri hodiny. Nevadí. Od nadšenia nedokážem oko ani len prižmúriť, a preto nadväzujem rozhovor s pánom vedľa mňa. Je z Burundi a rozpráva mi o všetkom, čo môžem v jeho krajine vidieť a neskôr aj o problémoch Burundi. Dozvedám sa však aj že má syna, ktorý študuje vo Francúzsku a často ho tam chodí navštevovať. Zrazu mi v hlave vŕta jedna nie veľmi slušná a predsudkov plná myšlienka.
Nemôžem si pomôcť, ale vkuse mi chodí po rozume, že sa asi rozprávam s veľmi vysoko postaveným človekom Burundi, keďže priemerný plat je sotva na úrovni 15-20 USD a on dokáže otočiť Európu niekoľkokrát za rok? Rozhovor pokračuje ďalej a aj zabúdam na všetko moje škatuľkovanie pána, pretože je veľmi milý a prisľubuje mi, že ak budem hocičo potrebovať, je mi k dispozícii. Hovorím mu o našich plánoch na najbližšie dni, ale na jeho pohľade spozorujem znepokojenie. „Vieš, s tou Rwandou budete mať problém. Moja krajina pár dní dozadu zatvorila hranice a dostať sa cez je prakticky nemožné. Musíš to obísť cez Kongo alebo Tanzániu.“ Zmeraviem a ani netuším čo odpovedať. „Čo teraz?“ pýtam sa sám seba a začína mi dochádzať, že toto bude naozaj zaujímavý trip. Snažím sa to dostať z hlavy a ešte aspoň chvíľku si užívať bezstarostný let. Pristávame. Pri výhľade z okna sledujem rieku Rusizu, ktorá tvorí hranicu s Demokratickou republikou Kongo. Krajina, do ktorej sa možno onedlho neplánovane presuniem. Alebo aj nie. V tejto chvíli naozaj neviem.
Pri vystupovaní z lietadla mám pocit, že som sa ocitol niekde v strede poľa na Slovensku. Rýchlo sa ale dostávam k budove, kde si už uvedomujem, že som v Afrike. Totálny chaos, prebehovanie z okienka ku okienku a nakoniec trojnásobná cena víz, pretože vraj došli papieriky na tie lacnejšie. Pokračujem popri vojakoch modliaci sa, aby som si našiel svoj batoh. V malinkej hale ho spozorujem a pri ďakovaní všetkým božstvám sa na malý moment stanem polyteistom.
Napriek všetkým zmenám, čo sa stihli udiať a všetkým problémom, ktoré bude treba vyriešiť som úspešne v malej krajinke v strede Afriky a zároveň pod rovníkom! Maličkosti, ktoré ma tešia mi postupne zlepšujú náladu a vychádzajúc z letiska sa stretávam s Barackom. Náš konžský fixer, ktorý je na prvý pohľad to najlepšie, čo sme si mohli vybrať. Tvrdou africkou angličtinou mi s úsmevom na tvári berie batoh a spytuje sa aký bol let, a pritom sa veľmi špecificky smeje. Ak je niečo čo by som prial zažiť každému, tak je to presne jeho nákazlivý smiech. Pri nasadaní do auta si ešte rýchlo všímam konžskú ŠPZ, ktorá medzi burundskými priam svieti. Cesta Bujumburou a prvý dotyk s ňou je silnejší ako som čakal. Malé deti v kruhu v otrhaných veciach si delia malú časť jedla, obďaleč jedno spí na teplom betóne a ani nie o sto metrov vyššie druhé predáva vajíčka na tvrdo v prepočte za päť centov/ kus. My však pokračujeme na miesto, ktoré mi odporučil ešte chlapík v lietadle. Vedeli ste, že Bujumbura má kontaktnú zoo? Nie však hocijakú. Táto jedna má niekoľko špecifík. Namiesto hladkaní oslov či zajacov, tu môžete prísť do kontaktu s leopardom alebo krokodílom. Aj keď na držanie zvierat mám ako každý svoj vlastný názor, tu som v inej krajine. Nemám dôvod ich poučovať a skôr sa snažím nájsť pochopenie.
Majiteľ celého komplexu mi vysvetľuje, že je to jeho jediný zdroj obživy a dôvod, prečo jeho deti môžu chodiť do školy. Zároveň tieto zvieratá by už v divočine neprežili. Uvedomujem si, že pravda je v skutočnosti niekde uprostred a že cestovanie ma učí, že nie všetko musí byť tak ako sa zdá. Dotyk so zvieratami však rázne odmietam. Mám celkom rád svoje končatiny. Miestny sa však toho nebojí. Ukazuje na krokodíla a rozpráva ako je daný jedinec extrémne agresívny. „Chcete vidieť ako ho vyprovokujem?“ bez toho aby niekto stihol odpovedať vchádza chlapík dovnútra ohrady a palicou tresne krokodílovi priamo do hlavy. Reakcia je okamžitá, ale chovateľ vie presne čo má robiť a tak tvor ostáva bezbranný. Sledujem, že do zoo chodí veľa ľudí, najmilší pohľad je ale na žiakov, ktorí nosia jednoliatu uniformu. Komplex nezahŕňa len výbehy so zvieratami, ale aj záhrady. Vedeli ste, že sa tu nachádza strom, ktorý zasadili ešte nemecký kolonialisti v roku 1896? Mangovník je už len dávnou spomienkou na časy, kedy ešte pred prvou svetovou vojnou bolo Burundi pod správou Nemecka. Po jeho porážke sa dostalo pod belgické mandátne územie Ruanda-Urundi (dnešná Rwanda+ Burundi).
Barack hovorí, že na večer si pre nás nachystal niečo luxusné predtým než odídeme na juh Burundi, teda na miesta, ktoré turistu nepoznajú. Ideme do Arény. Vraj najlepšia reštaurácia v celom meste. Náš šofér parkuje priečne na chodník, pretože vraj to nevadí a pekne vysvietená budova s nápisom ma ihneď ožiari. Prejdeme cez ulicu plnú ľudí až pri vchod, kde sa kontrolujú batožiny. Nie nadarmo sem chodí jesť burundská smotánka. Reštaurácia je hneď na prvý pohľad hodná európskemu levelu. Až na tie komáre. Po pár hodinách čo sme však tu, som si na ne celkom zvykol a sám sebe hovorím, že pri jazera Tanganika som to mohol očakávať. Večera je veľmi príjemná a prvé nedorozumenie nastáva až pri platení. Keď je človek v jednej z najlepších reštaurácii v krajine očakával by, že jeho peňaženka zaplače. Opäť som zabudol, že veľmi záleží v akej krajine sa nachádzate, pretože tá najchudobnejšia na svete má limity nastavené niekde inde.
Deň sa pomaly končí, ale ešte nás čaká cesta na hotel. Aj keď som si už prešiel isté africké cesty, vždy ma to dokonale fascinuje. Mám pocit, že sa tu jazdí úplne bez pravidiel či bez nejakej opatrnosti. Z časti mám asi aj pravdu, ale akoby mali domáci vlastný systém. Dokonca i Barack dokonale prechádza okolo áut v tesnej blízkosti. Na križovatke, kde by mali dať všetci prednosť sa väčšina ani nepozrie a len ide. Ostatní vodiči to ale tolerujú a tak nepozorujem žiadnu nehodu v celom meste. Mini-infarktov som ale za tých pár kilometrov zažil až priveľa. Je čas však ísť spať, pretože od zajtra sa začína dobrodružstvo- juh Burundi.
Autor: Vladimír Macko