Dubaj Strednej Ázie. Mnoho ľudí pri pohľade na najgýčovejšie hlavné mesto sveta vysloví práve toto slovné spojenie. Mramor, prázdne cesty, pamätníky, honosné sídla, parky plné stromov v strede púšte či klimatizované zastávky. Pokiaľ by človek videl len Ashgabat, pozeral by sa na Turkménsko ako na raj. Hlavné mesto však neodráža realitu obyčajného človeka, ale vynechať ho by bola chyba.
Blížime sa do metropoly krajiny. Cesta z Mervu rozbitými cestami podporuje moju únavu, ale zrazu autom nabehneme na dokonalý asfalt. Africkú vozovku razom vystrieda diaľnica a kde-tu v diaľke sa už črtá azda jedna z mála pých Turkménska. Biely taliansky mramor sa krásne vyníma v nekonečnej púšti a zároveň sa zvyšuje výskyt bielych áut. Dostali sme sa až do mesta a mierime do nášho hotela. Spíme vo svadobnej budove. Síce sme si to nevybrali my, ale tentokrát sa nesťažujem, pretože len málokto môže povedať, že tam strávil noc. Auto sa blíži ku vchodu, ale predtým ešte spravíme „kolečko“ okolo celého miesta, aby sme si ho obzreli z každej strany. Pri vstupe dovnútra ma však z úžasu opäť vytrhne realita regiónu. Nikde ani nohy. Doslova sme jediní, ktorí sa prechádzajú po komplexe, v ktorom sa môže konať naraz vyše tridsať svadieb. Na fotkách to vyzeralo skvelo – táto veta mi ako prvá prebehne hlavou, keď vstúpim do izby. Skutočnosť je však iná a nielen na zovňajšku sa podpísal zub času. Rozbité mramorové časti či studená voda sú nedostatky, ktoré som v tejto budove neočakával.
Mierime na prehliadku mesta a postupne prechádzame okolo všetkých známych miest, o ktorých som kedy čítal. Aj keď som vedel, čo mám asi čakať, mramor sa na mňa hrnie z každej strany a pri pomyslení na Taškent, kde som bol pár dní dozadu, ani neviem, či dokážem uchopiť to, na čo sa dívam. Miesto komunistických panelákov sú tu prepychové budovy a miesto betónových námestí množstvo pamätníkov, ktorých význam je jeden bizár za druhým. Vedeli ste, že Turkméni ako prví pestovali pšenicu? Ani ja nie, ale nemám čas zamýšľať sa, či to je pravda a len zvedavo pozerám na najväčšiu knihu, akú som kedy videl – Ruhnama. Má dokonca vlastné námestie a ligotavo sa odráža jej zlatý povrch. Pamätník pre Stalina či množstvo prázdnych atrakcií, ktoré stratili svoje opodstatnenie už dávno, vám budú biť do očí na každom kroku. I keď sa nedokážem zbaviť pocitu zbytočnosti pre všetky pamätníky a prázdne drahé budovy, nemôžem poprieť, že postupne sa mi to začína páčiť.
Dostali sme až k známemu ruskému kolesu. Drží svetový rekord ako najväčšie uzavreté klimatizované mramorové ruské koleso na svete. Z toľkých prívlastkov sa nejednému zamotá hlava, pohľad naň však stojí zato. Zrazu sa ale naskytá ponuka ísť sa na ňom previesť. Tep sa mi zrýchľuje a v sekunde bežím kúpiť lístok, pretože nevyužiť takúto príležitosť by som si vyčítal ešte veľmi dlho. Najskôr výťahom, potom schodmi a cez rôzne plošiny sa dostávam až k znudenému pánovi, ktorý je šéfom tejto stavby. Netrpezlivo sa hrniem do prvej kabínky, pán ma však zastavuje a hovorí, že si musím počkať na tú, kde funguje klíma. Zvláštne. 10 kabín prejde a ja stále čakám, keď tu mi naznačuje, nech sa pripravím, pretože najbližšia je už naša.
Nástup je hektický, no hneď ako sa zavrú dvere, pociťujem, že kabínka má naozaj klímu, čo oceňujem, pretože pri 45 stupňoch to je nevídaná pomoc. Jazda by mala trvať presne desať minút a len nedočkavo čakám na vrchol a pohľad na biele mesto zvrchu. Pomaly sa dostávam vyššie a vyššie a zrazu je tu. Som na streche celého mesta a nestačím sa diviť tomu, čo vidím. Mramor, mramor a zas len mramor. Obrovské monumenty sa zmenili na figúrky, slávny chodník „zdravia“ sa kľukatí vzdialeným kopcom a v diaľke dokonca vidím jedno z najhonosnejších letísk na svete. Ani sa nenazdám a dostávam sa späť na začiatok. Znudenému pánovi sa sotva zmenil výraz v tvári a pri mojom poďakovaní ani nemrkne. Nenechávam si zničiť náladu jeho vážnosťou a ani krátkou jazdou. Predsa len, nie je na to dôvod. Práve som sa previezol na kolese s najviac prívlastkami na svete!
Mám pocit, že tento deň svojou zvláštnou atmosférou nemá konca. Odchádzame však na ruský trh. V množstve kníh sa o tomto mieste píše ako časti Ashgabatu pre ľudí. Dokonalo znejúci prívlastok sa potvrdzuje už pri vystúpení. Ľudia, šum či krik detí akoby ani nepatrili do tohto mesta. Prechádzam malou uličkou, kde si kupujem miestne noviny za pár centov až sa dostávam na „námestie“ trhu. Postupne zo mňa opadáva ten divný pocit, ktorý si nesiem od Turkmenabadu. Koreniny, ktoré nesú silnú vôňu rozvoniavajú celým miestom. Kniha či malá soška Lenina. Mám pocit akoby dokážem kúpiť čokoľvek načo len pomyslím.
Podvečer nám napadá, čo tak ísť sa najesť niekam, kde to žije. Môj skeptický úsudok, že takéto miesto tu dokážeme nájsť je viac než viditeľný, hovorím si však, prečo nie. Taxík nás odvezie na opačnú stranu mesta, kde nemôžem veriť vlastným očiam. Ruský trh bola jedna vec, toto miesto je ale plné ľudí! Obrovské nákupné centrum, známe značky či množstvo Rusov. Sadáme do jednej z reštaurácii oproti McDonaldu, kde sme nemohli ísť, pretože nebolo jediného voľného stola. Poriadne prekvapený si vychutnávam atmosféru. Postupne strácam divný pocit z celej krajiny a po prvý krát sa cítim ako bežný turista v bežnej krajine plnej bežných vecí. Dokonca už nemám ani zlého tušenia, že sa na mňa niekto neustále pozerá. Pri vychádzaní z centra sa cítim ako v strede metropoly, nie však mesta Ashgabat. Ľudia, autá, vysvietené okolie a totálny ruch- veci, ktoré mi jednoducho nesedia do skladačky tohto typu.
stále nemom úžase zaspávam uvedomujúc si ako som opäť súdil krajinu len na základe rozprávania iných. Možno to ale bolo v tomto prípade dobré. Prekvapenie bolo o to silnejšie.
Nastáva posledný deň a pomaly odchádzame na letisko. Posledný krát sa pozerám na mesto, ktoré mi utkvie v pamäti pravdepodobne nadlho. Cesta je nezvyčajne krátka a mramorový falcon za dve miliardy sa zväčšuje. Nádherná budova, ktorá vyzerá akoby sem malo lietať tristo letov denne. Hneď pri vstupe chlapík oznamuje, že nech nám ani nenapadne fotiť vnútro a vojakov. Preglgnem a radšej schovávam telefón do vrecka ešte netušiac o procedúre, ktorá nás všetkých čaká. Myslel som si, že stret a malý rozhovor s množstvom Rusov, ktorí odlietajú do Moskvy bude vrchol, ale to som nevedel čo sa ide diať. Tušil som, že kontroly budú prísnejšie, ale Turkménsko sa v tomto smere naozaj heclo. Prvú klasickú kontrolu cez detektor a pečiatku v pase beriem ako povinnosť. Pokračujeme však skrze dlhé prázdne chodby s množstvom zbytočných dverí a pred nami je ďalšia bezpečnostná a colná kontrola.
Prehliadka je úplne rovnaká spojená s tým, že sa už vo mne črtá jemná pomýlenosť. Po úspešnom absolvovaní sa zahladím dopredu a neverím vlastným očiam. Bezpečnostná a colná kontrola! Hádať sa nemôžem a preto robím všetko, čo mi prikazujú už tretíkrát odznova. Našťastie sa dostávame medzi brány. Duty-free plné turkménskych prézentov funguje na plné obrátky aj o jednej ráno, ale z úľavy ma vyvedie to, čo vidím. Bezpečnostná a colná kontrola. Opäť. Totálna zmätenosť všetkých zúčastnených pokračuje a v hlave si len hovorím- prečo? Pýtať sa nahlas by bola chyba a preto po prejdení kontroly som už v hlave nastavený, že ma istotne čaká ďalšia. A ono tam naozaj čaká! Našťastie v tomto prípade je to už len letmý pohľad na pečiatku v pase od colníka, ale po posadení sa do odletovej haly hodnú chvíľu rozmýšľam nad celou situáciou. Neskôr to už zhodnocujem len ako vtipné a sám sebe hovorím, že som to predsa mohol čakať.
Na celom letisku je jediný Boeing preto mi je hneď jasné, že tento bude náš. Pri odlete zaspávam s pohľadom upretým na mesto podo mnou, ktoré ma pohltilo svojou zvláštnosťou. Ani sa nenazdám a myšlienky ma zobudia až nad Bosporom.
Tento posledný odstavec dopisujem na letisku v Istanbule. Premýšľam ako zhodnotiť dvetisíc kilometrov dlhú cestu po krajinách Strednej Ázie. Uzbekistanu bolo málo. Krajina s tak prívetivými ľuďmi a neuveriteľnou históriou ma opantala viac ako som chcel. Turkménsko ma zase pomiatlo viac ako som chcel. Všetky opäť čerstvo zmiešané pocity ma zanechali bez slova.
Autor: Vladimír Macko